Problém "plynových komôr"

Robert Faurisson

 

Súdny tribunál nie je povinný viazať sa technickými pravidlami dôkazov. (Článok 19 - Statutes of the International Military Tribunal (v skutočnosti: Medzispojenecký vojenský tribunál) v Norimbergu))

Tribunál nebude vyžadovať dôkazy pre známe skutočnosti, ale bude ich brať úradne na vedomie. (Článok 21 - Statutes of the International Military Tribunal)

Nikto, dokonca ani jednotlivci, ktorí hľadia na Tretiu Ríšu s nostalgiou, nepopiera existenciu koncentračných táborov za Hitlera. Každý taktiež uznáva, že určité tábory boli vybavené kremačnými pecami: namiesto pochovávania boli mŕtvoly spaľované. Opakovaný výskyt epidémií činil kremáciu nevyhnutnou, predovšetkým u tých, ktorí zomreli na týfus (viď fotky masových hrobov v Bergen-Belsen etc.). Čo mnohí francúzski, britskí, americkí a nemeckí autori spochybňujú, je existencia "vyhladzovacích táborov". Toto označenie používajú historiografi ako odkaz na tábory, ktoré boli údajne vybavené "plynovými komorami". Tieto "plynové komory" boli odlišné od amerických plynových komôr v tom, že boli používané na zabíjanie stoviek mužov, žien a detí naraz. Pretože obete boli zvolené kvôli ich rase alebo náboženstvu, tento čin sa označuje ako "genocída". Jed, používaný v tejto "genocíde" bol údajne Zyklon B (pesticíd, založený na kyseline pruskej, t. j. kyanovodíkovej)
Tí, ktorí spochybňujú tvrdenie o "genocíde" a existenciu "plynových komôr", sú nazývaní revizionistami. Ich argument je približne takýto:

Pre oba tieto problémy ("genocída" a "plynové komory") postačuje aplikácia zvyčajných metód historického kriticizmu, aby sme videli, že v tomto prípade je človek konfrontovaný dvoma mýtmi, ktoré sú neoddeliteľné. Zločinné zámery, ktoré sú pripisované Hitlerovi neboli nikdy dokázané. Pokiaľ ide o zbraň v tomto zločine, nikto ju v skutočnosti nevidel. Ide tu o konfrontáciu mimoriadne úspešnou kampaňou vojnovej a nenávistnej propagandy. História je plná podvodov tohoto druhu, počnúc s náboženskými rozprávkami o čarodejníctve. Čo odlišuje našu dobu od predošlých epoch je hrozivá sila médií a propaganda ad nauseam, ktorá slúži tomu, čo musí byť nazvané "podvodom dvadsiateho storočia". Nech sa má na pozore ten, kto po (viac) ako 30 rokoch príde k myšlienke odhaliť tento podvod. Bude vzdelávaný v závislosti od situácie prostredníctvom väzenia, pokút, útokov a urážok. Jeho kariéra bude zničená alebo ohrozená. Bude označovaný za nacistu. Jeho tézy budú buď ignorované, alebo prekrútené. Žiadna krajina nebude proti nemu nemilosrdnejšia než Nemecko (1)

Dnes však je toto mlčanie prelomené mužmi, ktorí sa odvážili zodpovedne napísať, že Hitlerove "plynové komory" (vrátane komôr v Osvienčime a Majdanku) sú iba historickou lžou. To je veľký prokrok.
Ale aké urážky a skreslenia si dovolil exterminacionistický historik ako Georges Wellers osobne, keď po viac ako 10 rokoch od smrti Paula Rassiniera sa rozhodol odhaliť zanedbateľnú časť argumentov tohoto bývalého väzňa koncentračného tábora, ktorý mal odvahu odhaliť lož o "plynových komorách" vo svojich prácach! Najlepším spôsobom, ako sa historik môže sám informovať o skutočných tvrdeniach učeníkov Paula Rassiniera je odkázať na prácu amerického profesora Dr. Arthura R. Butza s názvom "The Hoax of the Twentieth Century" (Podvod dvadsiateho storočia)(2) Pokiaľ ide o mňa, dovolím si učiniť zopár pozorovaní špecificky pre historikov, zameraných na seriózny výskum. Upriamim ich pozornosť na paradox. Aj keď sú "plynové komory" - v pohľade oficiálnych historikov - ústrednou zložkou obrazu nacistického systému koncentračných táborov (a ďalej, ako dôkaz pre úplne zvrátený a diabolský charakter nemeckých koncentračných táborov v porovnaní so všetkými predchádzajúcimi a neskoršími koncentračnými tábormi by malo byť dôkladne ukázané, ako nacisti vynašli, skonštruovali a prevádzkovali tieto obávané ľudské bitúnky), človek musí byť úplne udivený, že v impozantnej bibliografii literatúry o koncentračných táboroch nejestvuje jediná kniha, jediná brožúra, jediný článok ohľadom samotných "plynových komôr". Človek nesmie byť zavádzaný niektorými veľmi sľubnými titulmi, skôr sa musí presvedčiť o obsahu týchto diel sám. Za "oficiálne historické dielo" považujem tie publikácie, ktoré o koncentračných táboroch vydali inštitúcie alebo nadácie, ktoré sú čiastočne alebo celkovo financované z verejných zdrojov, ako napr. vo Francúzsku Comité d'Histoire de la Deuxieme Guerre Mondiale a Centre de Documentation Juive Contemporaire, a v Nemecku (Mníchov) Institut für Zeitgeschichte. Človek musí čakať až do strany 541 tézy Olgy Wormser-Migotovej o systéme nacistických koncentračných táborov, predtým, ako sa dostane k pasáži o "plynových komorách". Pre čitateľa sa tam však nachádzajú tri ďalšie prekvapenia:

1. Kritická pasáž predstavuje len tri strany.
2. Nesie názov: "Problém plynových komôr".
3. "Problém" pozostáva z pokusu určiť, či "plynové komory" v Ravensbrücku (Nemecko) a Mauthausene (Rakúsko) skutočne existovali, autor prichádza k záveru, že nejestvovali, avšak neskúma tu "problém" "plynových komôr" v Osvienčime či v ďalších táboroch, pravdepodobne kvôli tomu, že v jej mysli nepredstavujú "problém". (na strane 157 jej knihy tvrdí, že Auschwitz I nemal plynovú komoru).

V tomto bode čitateľ chce pravdepodobne vedieť, prečo analýza, ktorá hovorí, že "plynové komory" v určitých táboroch neexistovali, náhle nepokračuje, ak sa spomenie, napríklad, Osvienčim. Prečo, na jednej strane, je kritický duch prebudený, a potom, na strane druhej, je mu umožnené padnúť do letargie? Po tom všetkom, pokiaľ ide o "plynovú komoru" v Ravensbrücku, máme množstvo bodov "dôkazov" a "nepopierateľných svedectiev očitých svedkov", počnúc s opakovanými a rozsiahlymi svedectvami Marie-Claude Vaillant-Couturier či Germaine Tilliona. Stáva sa to ešte lepším. Niekoľko rokov po vojne, pred britskými a francúzskymi súdmi, predstavitelia tábora Ravensbrück (Suhren, Schwarzhuber a Treite) opakovanie dosvedčili existenciu "plynovej komory" vo svojom tábore, dokonca vágne opíšuc jej fungovanie. Nakoniec tí, ktorí nespáchali samovraždu, boli kvôli tejto údajnej "plynovej komore" popravení. Rovnaké "priznania" učinili pred svojou smrťou Ziereis pre Mauthausen (Rakúsko) a Kramer pre Struthof-Natzweiler (Alsasko). Dnes môže človek vidieť údajnú "plynovú komoru" v Struthof-Natzweiler a na rovnakom mieste taktiež prečítať Kramerovo neuveriteľné "priznanie". Táto "plynová komora", ktorá je navrhnutá ako "historický monument" je úplný podvod. Postačí najmenšia kritika, aby človeka presvedčila, že plynovanie v tejto malej miestnosti, bez zapečatenia, by bola katastrofou pre popravcu i pre ľudí v miestnosti. Aby bola táto "plynová komora" (garantovaná "pôvodné podmienky") uveriteľná, niekto šiel až tak ďaleko, že dlátom neohrabane prerazil dieru do tenkej steny, prelomiac tak štyri kachličky. Diera bola tak navrhnutá, aby Josef Kramer mohol cez ňu sypať záhadné "soli" (o ktorých sa ďalej nezmieňuje, a ktoré - zmiešané s vodou - zabíjali do jednej minúty!). Ako by soli a voda mohli vyrobiť takýto plyn? Ako Kramer zabránil plynu vychádzať naspäť cez dieru? Ako mohol pozorovať svoje obete cez dieru, ktorá mu umožnila vidieť maximálne polovicu miestnosti? Ako vetral miestnosť pred otvorením dverí, vyrobených z nahrubo otesaného dreva? Musí sa človek azda spýtať strojárskej firmy v Saint-Michel sur-Meurthe (Vosges), ktorá po vojne zmenila toto miesto,ktoré je dnes prezentované návštevníkom v "pôvodných podmienkach"? Dokonca dlho po skončení vojny preláti, univerzitní profesori a niektorí obyčajní občania podávali očité opisy, týkajúce sa hroznej reality "plynových komôr" Buchenwaldu a Dachau. S ohľadom na Buchenwald, "plynová komora" postupne mizla z myslí ľudí, ktorí predtým tvrdili, že v tomto tábore jedna existovala.

Dachau
S ohľadom k Dachau je situácia odlišná. Potom, čo bolo pevne stanovené napr. jeho Eminenciou biskupom Piguetom, biskupom z Clermont-Ferrand, že "plynová komora" bola predovšetkým užitočná na plynovanie poľských kňazov,(3) nakoniec prešlo nasledujúce oficiálne vyhlásenie: Táto plynová komora, ktorej výstavba začala v roku 1942, nebola stále dokončená v roku 1945, kedy bol tábor oslobodený. Nikto v nej nemohol byť splynovaný. Malá miestnosť, o ktorej sa návštevníkom tvrdí, že ide o "plynovú komoru", je v skutočnosti úplne neškodná, a kým existujú rôzne druhy konštrukčných plánov pre "Baracke X" (kematórium), človek nemôže určit, na akom základe alebo technickom vysvetlení môže niekto tvrdiť, že táto štruktúra je "nedokončenou plynovou komorou". Broszat Žiaden oficiálny historický inštitút neprispel viac k tvorbe uveriteľného mýtu o "plynových komorách" než Institut für Zeitgeschichte v Mníchove. Od roku 1972 bol jeho riaditeľom Dr. Martin Broszat. Ako člen tohto inštitútu od roku 1955 sa Dr. Broszat preslávil svojou (čiastočnou!) publikáciou z roku 1958 o priznaniach, ktoré údajne napísal Rudolf Höss (bývalý veliteľ Osvienčimu) v komunistickom väzení predtým, ako bol obesený. Avšak 19. augusta 1960 historik musel povedať svojim užasnutým krajanom, že v celej Starej Ríši (Nemecko v hraniciach z roku 1937) neboli nikdy prevádzané žiadne masové plynovania, tie sa konali iba na vybraných miestach, predovšetkým v okupovanom Poľsku, vrátane Osvienčimu a Birkenau, no nie v Majdanku. Táto úžasná správa bola podaná v jednoduchom liste editorovi, ktorý bol publikovaný v týždenníku Die Zeit (19. august 1960, str. 16). Názov tohto článku bol dosť zavádzajúci a reštriktívny: Keine Vergasung in Dachau (Žiadne plynovanie v Dachau) namiesto Keine Massenvergasung im Altreich (Žiadne masové plynovanie v Starej Ríši).(4) Na podporu svojho tvrdenia dr. Broszat neposkytol ani najmenší dôkaz. Dnes (rozumej rok 1978), osemnásť rokov po svojom liste, ani on, ani žiaden z jeho kolegov neposkytol najmenšie vysvetlenie pre toto ubezpečenie. Bolo by veľmi zaujímavé dozvedieť sa:

1. Ako dr. Broszat vie, že "plynové komory" v Starej Ríši boli podvodom?
2. Ako vie, že "plynové komory" v Poľsku sú skutočné?
3. Prečo "dôkazy", "istoty" a "očité svedectvá" ohľadom koncentračných táborov na Západe náhle nemajú žiadnu hodnotu, kým "dôkazy", "istoty" a "očité svedectvá", týkajúce sa táborov v Poľsku sú stále pravdivé?

Akoby v tichom súhlase, žiaden uznávaný historik nevyslovil tieto otázky. Ako často "história histórie" spočívala na tvrdení jediného historika? (5)

Nemecké tábory v okupovanom Poľsku
Preskúmajme teraz "plynové komory" v Poľsku. Pre dôkaz, že "plynové komory" v Belzeku alebo Treblinke skutočne existovali, človek sa musí oprieť v základe o tvrdenie Kurta Gernsteina. Tento dokument člena SS, ktorý údajne spáchal samovraždu v roku 1945 vo väzení Cherche-Midi v Paríži, oplýva toľkými absurditami, že v očiach historikov je už dlhý čas zdiskreditovaný. (6) Ba čo viac, toto vyhlásenie nebolo nikdy zverejnené, dokonca ani v dokumentoch Norimberského tribunálu, s výnimkou neobvyklej formy (s kráteniami, falzifikáciami a prepismi). Skutočný dokument nebol nikdy dostupný s jeho absurdnými dodatkami. Ohľadom Majdanku je návšteva skutočného miesta úplne zbytočná. Je oveľa presvedčivejšia než návšteva Struthof-Natzweiler, ak je to možné. O tejto otázke budem publikovať ďalšie informácie. S ohľadom na Osvienčim a Birkenau, človek sa musí v základe opierať na "Pamäti" Rudolfa Hössa, ktoré boli pripravené pod dohľadom jeho poľských väzniteľov. Na skutočnom mieste človek nájde iba "zrekonštruovanú" miestnosť (Osvienčim I) a ruiny (Osvienčim II alebo Birkenau). Poprava plynom nemá nič do činenia so samovražedným alebo náhodným zadusením. V prípade popravy nesmie byť popravca a jeho tím vystavený najmenšiemu nebezpečenstvu. Pre svoje popravy Američania používajú kyselinu kyanovodíkovú komplikovaným spôsobom, a iba v malej, hermeticky uzavretej komore. Po čine je plyn vysatý z komory a neutralizovaný. Z tohoto dôvodu sa človek musí opýtať, ako napríklad v prípade Osvienčimu II (Birkenau) môže niekto priviesť 2000 ľudí do miestnosti, merajúcej 210 metrov štvorcových, a potom bezprostredne po smrti obetí umožniť pracovnej skupine bez plynových masiek vstup do miestnosti, aby odstránili telá, ktoré boli úplne nasiaknuté kyanidom. Dva dokumenty (8) z nemeckých priemyselných archívov, ktoré boli registrované Američanmi v Norimbergu nám hovoria, že Zyklon B má silnú tendenciu priľnúť k povrchu a nemôže byť odstránený z obyčajnej miestnosti silným ventilátorom, ale iba prirodzeným vetraním po dobu skoro 24 hodín. Ďalšie dokumenty sa dajú nájsť len v archívoch osvienčimského múzea, ktoré neboli nikdy opísané, ake ktoré ukazujú, že táto miestnosť s rozlohou 210 metrov štvorcových, ktorá je dnes v dezolátnom stave, bola iba veľmi jednoduchou márnicou, ktorá (aby bola chránená pred teplom), bola umiestnená v podzemí, a ktorá mala iba jedny dvere, ktoré slúžili pre vstup i výstup. (9) Ohľadom osvienčimských krematórií, ako všeobecne pre celý tábor, aj tu existuje množstvo dokumentov a faktúr pre posledný fenig. Avšak pokiaľ ide o "plynové komory", neexistuje žiaden kontrakt pre stavbu, dokonca ani štúdia, ani objednávka materiálov, ani plán, ani faktúra, dokonca ani fotografia. Na stovkách procesov nebolo nič z toho poskytnuté.

Christophersen
"Bol som v Osvienčime a môžem vás ubezpečiť, že tam nebola žiadna "plynová komora"." Iba zriedkavo človek začuje svedkov obhajoby s dostatkom odvahy preniesť toto vyhlásenie, keďže sú na súdoch prenasledovaní. (10) Ešte stále dnes každý v Nemecku berie na seba riziko, že ak podá očité svedectvo v prospech Thiesa Christophersena (autora Osvienčimskej lži), bude potrestaný za "hanobenie pamiatky zosnulých." (11) Bezprostredne po vojne Nemci, Medzinárodný Červený Kríž a Vatikán (ktorý bol inak expertom na všetko, čo sa v Poľsku odohralo), ako aj mnohí ďalší, zmätene vyhlásili: ""Plynové komory" - nevieme o nich nič!" Áno, ale opýtal by som sa takto: "Môže niekto vedieť niečo o tom, čo sa vôbec nestalo?" Neexistovala jediná "plynová komora" ani v jednom nemeckom koncentračnom tábore, to je pravda. Neexistencia "plynových komôr" by mala byť vítanou správou, skrytie tejto správy v budúcnosti by bolo nespravodlivosťou. Tak, ako neexistuje útok na náboženstvo, ak niekto nazýva "Fatimu" podvodom, oznámenie, že "plynové komory" sú historickou lžou, nie je útokom na prežijúcich koncentračné tábory. Človek si len vykonáva povinnosť hovoriť pravdu.

Závery
Po 30 rokoch výskumu došli revizionistickí autori k nasledujúcim záverom:

1. Hitlerove "plynové komory" nikdy neexistovali.
2. "Genocída" (alebo "pokus o genocídu") Židov sa nikdy neodohrala. Inými slovami: Hitler nikdy nevydal rozkaz alebo povolenie, aby bol niekto zabitý kvôli rase alebo náboženstvu.
3. Údajné "plynové komory" a údajná "genocída" sú jednou a tou istou lžou.
4. Táto lož, ktorá je z veľkej časti sionistického pôvodu, umožnila enormný politický a finančný podvod, z ktorého najväčší úžitok má štát Izrael.
5. Hlavnými obeťami tohto podvodu je nemecký ľud (no nie nemeckí vládcovia) a celý palestínsky ľud.
6. Enormná moc oficiálnych informačných služieb mala efekt na zabezpečenie úspechu lži a cenzúre slobody vyjadrovania tých, ktorí odsúdili túto lož.
7. Účastníci v tejto lži vedia, že ich dni sú spočítané. Skresľujú zámer a povahu revizionistického výskumu. "Vzkriesením nacizmu" alebo "falzifikáciou histórie" nazývajú to, čo je iba hlbokým a oprávnaným záujmom o historickú pravdu..

Dodatok
Dve publikácie a oficiálna intervencia autora:

1. List do Historama, Paríž, november 1975, strana 10, ohľadom označenia "N. N.". Pôvodne tieto iniciály nikdy neznamenalio Nacht und Nebel (Noc a hmla), ale Nomen nescio (anonym). V praxi to znamenalo, že určitým väzňom nebolo umožnené prijímať alebo posielať poštu.
2. Časti listu do Historia, Paríž, august 1977, strana 132: "Podvod genocídy".
3. 29. januára 1978 na Colloque National de Lyon sur Eglises et Chrétiens de France dans la Deuxieme Guerre Mondiale (Národné zhromaždenie v Lyone o cirkvách a kresťanoch Francúzska počas 2. svetovej vojny), intervencia, týkajúca sa podvodu s "plynovými komorami". (viď Rivarol, Paríž, 16. februára 1978, strana 5).

Poznámky
1. Ohľadom veľkého počtu útočných článkov, existuje štúdia Hermanna Langbeina, ktorá sa objavila v Le Monde Juif (Židovský Svet), apríl/jún 1975 pod názvom "Coup d'oeil sur la littérature néo-nazie," ("Pohľad na neonacistickú literatúru"), str. 8-20. Hermann Langbein bol väzňom v Osvienčime. Svedčil v mnohých procesoch. V kruhoch bývalých väzňov koncentračných táborov zastáva dôležitú pozíciu. Jedna z jeho najnovších prác je nazvaná "Hommes et Femmes a Auschwitz (Muži a ženy Osvienčimu), Paríž, Fayard, 1975, VIII-529 strán (preložené z Menschen in Auschwitz, Viedeň 1974). Ani jedna z 30 strán, ani jedna z 268 sekcií tejto knihy nie je venovaná "plynovým komorám"! Človek viac menej stále nachádza vyjadrenia ako "selekcia do plynových komôr" etc. Existuje taktiež štúdia Georgesa Wellersa, ktorá sa objavila v Le Monde Juif, apríl/jún 1977 pod názvom "La 'Solution Finale', de la question juive et la mythomanie néo-nazie" ("Konečné riešenie" a neonacistická mýtománia), str. 41-84. Existuje taktiež štúdia Ino Arndta a Wolfganga Schefflera v Viertelsjahreshefte für Zeitgeschichte, čo je publikácia Inštútu pre súčasnú históriu v Mníchove. Riaditeľom Inštitútu je Dr. Martin Broszat. Táto štúdia bola publikovaná vo vydaní z apríla 1976. Názov: "Organisierter Massenmord an Juden in NS-Vernichtungslagern" (Organizované masové vraždenie Židov v nacistických vyhladzovacích táboroch), str. 105-135.
2. The Hoax of the Twentieth Century, Newport Beach, CA: Institute for Historical Review, 1979.
3. Prison et Déportation (Väzenie a deportácia). Paríž: Spes; 1947; s. 77.
4. Faksimile Broszatovho listu je reprodukované (spolu s anglickým prekladom) v The Journal of Historical Review, máj/jún 1993, s 12.
5. Slávny Simon Wiesenthal taktiež pripustil, že "na nemeckom území neboli žiadne vyhladzovacie tábory", v liste editorovi publikácie Books and Bookmen, str. 5, apríl 1975. Aj keď neskôr v liste z 12. mája 1986 profesorovi Johnovi Georgeovi z Central State University v Edmonde, Oklahoma, napísal, že "nikdy nemohol povedať niečo také", Wiesenthal potvrdil svoje skoršie vyhlásenie v liste editorovi, uverejnenom na strane 14 európskeho vydania Stars and Stripes z 24. januára 1993. Faksimile tohto listu je reprodukované v The Journal for Historical Review, máj/jún 1993, str. 10.
6. Viď názor, vyjadrený súdnym patológom, ako je podaný exterminacionistom Pierre Joffroyom v knihe o Kurtovi Gernsteinovi L'Espion de Dieu/La Passion de Kurt Gerstein (Boží špión / Vášeň Kurta Gernsteina), Paríž, Grasset, 1969, str. 262.
7. Kommandant in Auschwitz/Autobiographische Aufzeichnungen (Veliteľ Osvienčimu / Autobiografické pamäti) Rudolf Höss, Stuttgart, Deutsche Verlags-Anstalt,1958,184 strán; úvod a komentár Dr. Martin Broszat. Ohľadom "plynovania", viď strany 126 a 166. Vstup pracovnej skupiny do "plynovej komory" sa mal odohrať "sofort" (bezprostredne), ako je uvedené na strane 166.
8. Tieto dva obsiahle, veľmi dôležité dokumenty zrejme neboli použité v procesoch s Gerhardom Petersom, bývalým riaditeľom Degesch. Boli registrované ako dokumenty NI-9098 a NI-9912. Nezvratne redukujú na nulu Hössovo "očité svedectvo" ohľadom "plynových komôr".
9. Fotografie Neg. 6228 a nasledujúce.
10. Napríklad prípad Wilhelma Stäglicha. Viď Stäglich v Index Nominum Butzovej knihy (op. cit.).
11. Die Auschwitz-Lüge (Osvienčimská lož), Kritik #23 (2341 Kälberhagen, Post Mohrkirch, West Germany), 1974. Tento booklet bol nasledovaný prácou Der Auschwitz-Betrug/Das Echo auf die Auschwitz-Lüge (Osvienčimský podvod / Echo Osvienčimskej lži).

 


HOME