Čo je "popretie holokaustu"?

 

V nedávnych rokoch sa čoraz viac pozornosti venovalo údajnému nebezpečenstvu "popretia holokaustu". Politici, noviny a televízia varujú pred rastúcim vplyvom tých, ktorí odmietajú tvrdenie o holokauste, že okolo 6 miliónov európskych Židov bolo systematicky vyhladzovaných počas 2. svetovej vojny, väčšina z nich v plynových komorách. V niektorých krajinách, vrátane Izraela, Francúzska, Nemecka a Rakúska (dnes už vo viacerých krajinách, vrátane Slovenska - pozn. prekl.) je "popieranie holokaustu" trestným činom a "popierači" boli trestaný vysokými pokutami a pobytmi vo väzení. Niektorí zúriví vodcovia židovskej komunity volajú po podobných opatreniach proti "popieračom" v Severnej Amerike. V Kanade David Matas, Senior Counsel pre "Ligu pre ľudské práva" sionistickej organizácie B'nai B'rith, hovorí: (1)

Holokaust bol vraždou šiestich miliónov Židov, vrátane dvoch miliónov detí. Popretie holokaustu je druhou vraždou tých istých šiestich miliónov. Najprv boli vyhasené ich životy, potom ich smrť. Osoba, ktorá popiera holokaust, sa sama stáva časťou zločinu holokaustu.

V tejto kontroverzii sa často prehliada kritická otázka: Čo vlastne predstavuje "popretie holokaustu?"

Šesť miliónov?
Mal by byť niekto považovaný za "popierača holokaustu", pretože neverí - na čom Matas a iní trvajú - že šesť miliónov Židov bolo počas 2. svetovej vojny zavraždených? Toto číslo bolo citované Medzinárodným vojenským tribunálom v Norimbergu počas rokov 1945 - 1946. Uvádza sa: "politika, presadzovaná (nemeckou vládou) vyústila v zavraždenie šiestich miliónov Židov, z ktorých 4 milióny boli zavraždené vo vyhladzovacích zariadeniach" (2) Ale ak je tomu tak, potom by niektorí z najprominentnejších historikov holokaustu mohli byť považovaní za "popieračov". Profesor Raul Hilberg, autor štandardnej práce "Destruction of the European Jews" (Skaza európskych Židov), neakceptuje, že zomrelo 6 miliónov Židov. Ako celkový počet mŕtvych (zo všetkých príčin) uvádza 5.1 milióna. Gerald Reitlinger, autor práce "The Final Solution" (Konečné Riešenie), podobne neakceptuje 6 miliónov. Tento autor odhaduje počet židovských mŕtvych na cca 4.6 miliónov, ale pripustil, že ide o odhad, kvôli nedostatku dôveryhodných informácií.

Ľudské mydlo?
Je niekto "popieračom holokaustu", ak hovorí, že nacisti nepoužívali tuk zo Židov na výrobu mydla? Po preskúmaní všetkých dôkazov (vrátane skutočného kusu mydla, poskytnutého Sovietmi), Norimberský tribunál vo svojom rozsudku vyhlásil, že "v niektorých prípadoch existovali pokusy využiť tuk z tiel obetí v komerčnej výrobe mydla." (3) V roku 1990 však izraelská oficiálna agentúra pre pamiatku holokaustu Yad Vashem "prepísala históriu" pripustiac, že tvrdenie o výrobe mydla nebolo pravdivé. "Historici došli k záveru, že mydlo nebolo vyrábané z ľudského tuku. Keď také množstvo ľudí popiera, že sa holokaust skutočne odohral, prečo im dať niečo, čo môžu použiť proti pravde?" povedal úradník Yad Vashem Shmuel Krakowski. (4)

Konferencia vo Wannsee?
Je niekto "popieračom holokaustu", ak neakceptuje tvrdenie, že konferencia nemeckých úradníkov vo Wansnsee v januári 1942 bola uskutočnená s cieľom zorganizovať alebo koordinovať program systematického masového vraždenia európskych Židov? Ak je tomu tak, potom sa izraelský historik Yehuda Bauer musí mýliť - a je teda "popieračom holokaustu" - pretože nedávno vyhlásil: "Verejnosť stále dookola opakuje hlúpe tvrdenie, že vo Wannsee sa začalo s vyhladzovaním Židov." Podľa Bauerovho názoru Wannsee bolo stretnutím, no ťažko "konferenciou" a "len málo z toho, čo tam bolo povedané, bolo detailne vykonané." (5)

Politika vyhladzovania?
Je niekto "popieračom holokaustu", ak hovorí, že neexistoval žiaden Hitlerov rozkaz na vyhladenie európskych Židov? V istej dobe by bolo odpoveďou "áno". Historik holokaustu Raul Hilberg napríklad napísal vo vydaní svojej knihy z roku 1961 (Skaza európskych Židov), že existovali dva Hitlerove rozkazy na zničenie európskych Židov: prvý, vydaný na jar 1941, a druhý krátko potom. Ale Hilberg odstránil zmienku o akomkoľvek takomto rozkaze z revidovanej, trojzväzkovej edície svojej knihy, vydanej v roku 1985. (6) Ako poznamenal historik holokaustu Christopher Browning: (7)

V novom vydaní boli všetky odkazy na Hitlerovo rozhodnutie alebo rozkaz pre "Konečné riešenie" systematicky vymazané. Pochovaná na konci jedinej poznámky pod čiarou stojí osamotený odkaz: "Chronológia a podmienky poukazujú na Hitlerovo rozhodnutie pred koncom leta." V novej edícii neboli učinené žiadne rozhodnutia a neboli vydané žiadne rozkazy.

Nedostatok pádnych dôkazov pre Hitlerov rozkaz o vyhladení prispel ku kontroverzii, ktorá rozdeľuje historikov holokaustu na "intencionalistov" a "funkcionalistov". Prvá skupina tvrdí, že existovala premyslená politika vyhladzovania, nariadená Hitlerom, kým druhá skupina sa pridržiava názoru, že nemecká vojnová politika "konečného riešenia" sa vyvinula na nižších stupňoch ako odpoveď na príslušné podmienky. Ale kritickým bodom v tomto prípade je: napriek získaniu doslova ton nemeckých dokumentov po vojne, nik nemôže ukázať na dokumentárnu evidenciu vojnového rozkazu o vyhladzovaní, plánu či programu. Toto tvrdenie pripustil profesor Hilberg počas svojho svedectva v procese s nemecko-kanadským vydavateľom Ernstom Zündelom v roku 1985. (8)

Osvienčim
Čo vlastne predstavuje "popretie holokaustu"? Tvrdenie, že väčšina osvienčimských väzňov zomrela na choroby a nie kvôli systematickému vyhladzovaniu v plynových komorách by iste bolo "popretím". Ale možno nie. Židovský historik Arno J. Mayer, profesor princetonskej univerzity, napísal vo svojej štúdii z roku 1988 "Why Did the Heavens Not Darken?: The "Final Solution" in History" (Prečo nestmavli nebesá?: "Konečné riešenie" v histórii): ... From 1942 do roku 1945, určite v Osvienčime, ale pravdepodobne všade, viac Židov zomrelo z takzvaných "prirodzených" príčin než z príčin "neprirodzených"." (9) Dokonca i odhady počtov ľudí, ktorí zomreli v Osvienčime - údajne hlavnom vyhladzovacom centre - nie sú viac jasne určené. Na povojnovom Norimberskom tribunáli Spojenci obvinili Nemcov z vyhladenie štyroch miliónov ľudí v Osvienčime (10). Do roku 1990 uvádzala tabuľa na pamätníku v Osvienčime: "Štyri milióny ľudí tu v rokoch 1940 až 1945 trpelo a zomrelo rukami nacistických vrahov". (11). Počas svojej návštevy tábora v roku 1979 pápež Ján Pavol II stál pred týmto pamätníkom a požehnal štyrom miliónom obetí. Je "popretím holokaustu" spochybnenie týchto štyroch miliónov? Dnes nie. V júli 1990 poľské štátne múzeum v Osvienčime, spolu s izraelským centrom holokaustu Yad Vashem usúdili, že počet 4 milióny je hrubým nadhodnotením, a odkazy na tento počet boli následne z osvienčimského pamätníka odstránené. Izraelskí a poľskí úradníci oznámili hypotetický revidovaný počet cca 1.1 milióna mŕtvych v Osvienčime (12). V roku 1993 francúzsky výskumník holokaustu Jean-Claude Pressac vo veľmi diskutovanej knihe o Osvienčime odhadol, že celkovo v tábore počas vojny zomrelo cca 775 tisíc ľudí. (13) Profesor Mayer uznáva, že otázka, koľko ľudí skutočne zomrelo v Osvienčime, ostáva otvorená. Vo svojej spomínanej knihe "Why Did the Heavens Not Darken?" napísal (s. 366):

... Mnoho otázok ostáva otvorených... Koľko tiel bolo v Osvienčime spálených? Koľko ľudí tam zomrelo? Aká bol národný, náboženský a etnický rozklad v tomto spoločenstve obetí? Koľko z nich bolo odsúdených na smrť "prirodzenou" smrťou a koľko z nich bolo zámerne zavraždených? A aký bol podiel Židov medzi chladnokrvne zavraždenými, medzi tými splynovanými? Na tieto otázky nemáme v tejto dobe odpovede.

Plynové komory
Čo tak popieranie existencie vyhladzovacích "plynových komôr"? Taktiež tu Mayer podáva prekvapivé tvrdenie (na strane 362 svojej knihy): "Zdroje pre štúdium plynových komôr sú zriedkavé a nedôveryhodné." Aj keď Mayer verí, že takéto komory v Osvienčime existovali, poukazuje na to, že

väčšina z toho, čo je známe, je založené na vyhláseniach nacistických úradníkov a katov na povojnových tribunáloch a na spomienkach prežijúcich a svedkov. Toto svedectvo musí byť starostlivo skúmané, pretože môže byť ovplyvnené zložitými subjektívnymi faktormi.

Hössovo svedectvo
Tohoto jedným príkladom by mohlo byť svedectvo Rudolfa Hössa, dôstojníka SS, ktorý slúžil ako veliteľ v Osvienčime. Vo svojom rozsudku Norimberský vojnový tribunál citoval dlhú časť zo svojho svedectva na podporu svojich nálezov vyhladzovania. (14) Dnes je dobre známe, že Hössovo kritické svedectvo, ako aj jeho tzv. "priznanie" (ktoré bolo taktiež citované Norimberským tribunálom), nie sú len falošné, ale boli získané bitím bývalého veliteľa skoro na smrť. (15). Hössova žena a deti boli taktiež zastrašované smrťou a deportáciou na Sibír. Vo svojom vyhlásení - ktoré by dnes nebolo prijateľné v žiadnej americkej súdnej sieni - Höss vypovedal o existencii vyhladzovacieho tábora, nazvaného "Wolzek". V skutočnosti žiaden takýto tábor neexistoval. Ďalej tvrdil, že počas doby, keď pôsobil ako veliteľ Osvienčimu, 2.5 milióna ľudí bolo vyhladených, a ďalších 500 tisíc zomrelo na choroby. (16) Dnes žiaden uznávaný historik neuznáva tieto počty. Höss si zrejme želal povedať hocičo, podpísať a urobiť čokoľvek, aby zastavil mučenie, a aby sa pokúsil zachrániť seba i svoju rodinu.

Súdnoznalecké skúmania
Vo svojej knihe z roku 1988 profesor Mayer požaduje "vykopávky na miestach vraždenia a v ich bezprostrednom okolí" na lepšie poznanie o plynových komorách. V skutočnosti sa takéto skúmania uskutočili.
Prvé skúmanie sa uskutočnilo v roku 1988 americkým konzultantom pre popravčie zariadenia, Fredom A. Leuchterom, Jr. Tento vykonal súdnoznalecké skúmanie priamo na mieste údajných plynových komôr. Po starostlivom skúmaní údajných vražedných zariadení Leuchter usúdil, že tieto miesta neboli používané - a nemohli byť používané - ako vražedné plynové komory. Ba čo viac, analýza vzoriek, zozbieraných Leuchterom zo stien a podláh údajných plynových komôr nepreukázala žiadne, resp. len minimálne stopy kyanidu, aktívnej zložky Zyklonu B, pesticídu, údajne používaného na vraždenie Židov v Osvienčime. (17)
Tajné súdnoznalecké skúmanie (a následná správa) z poverenia osvienčimského štátneho múzea, vykonaného Inštitútom pre súdnoznalecký výskum v Krakowe potvrdilo Leuchterove nálezy, že na miestach údajných plynových komôr sa dali nájsť minimálne alebo žiadne stopy kyanidu. (18) Význam týchto zistení je evidentný, keď sa výsledky súdnoznaleckých skúmaní údajných vražedných plynových komôr porovnali s výsledkami skúmania osvienčimských dezinfekčných zariadení, kde sa Zyklon B používal na dezinfekciu matracov a šiat. Kým na miestach údajných plynových komôr sa dali nájsť len minimálne alebo žiadne stopy kyanidu, na stenách a podlahe táborových dezinfekčných komôr sa našli masívne stopy kyanidu.
Ďalšiu súdnoznaleckú štúdiu vykonal nemecký chemik Germar Rudolf. Na základe svojho skúmania na mieste tábora a analýzy vzoriek, certifikovaný chemik a kandidát na doktora zhrnul: "Z chemicko-technických dôvodov sa údajné masové plynovania kyselinou kyanovodíkovou v plynových komorách nemohli uskutočniť...Údajné zariadenia pre masové vraždenie v Osvienčime a Birkenau neboli pre tento zámer vhodné..." (19)
Nakoniec existuje štúdia rakúskeho strojného inžiniera Waltera Lüftla, uznávaného experta v početných súdnych prípadoch, a bývalého prezidenta rakúskej profesionálnej asociácie strojných inžinierov. Vo svojej správe v roku 1992 nazval údajné masové vyhladzovanie Židov v plynových komorách "technicky nemožným". (20)

Zdiskreditovaná perspektíva
Čo teda predstavuje "popretie holokaustu"? Tí, ktorí obhajujú kriminálne postihy "popieračov holokaustu" zrejme stále žijú v svete z roku 1946, kedy Spojenci na Norimberskom tribunáli predniesli svoj verdikt. Ale nálezy Tribunálu nemôžu byť viac pokladané za platné. Pretože spočívali na tak nedôveryhodných dôkazoch ako je Hössovo svedectvo, niektoré z jeho najkritickejších nálezov sú dnes zdiskreditované. Kvôli svojim vlastným zámerom sa mocné záujmové skupiny zúfalo snažia udržať podstatnú diskusiu o holokauste ako tabu. Jedným zo spôsobov, ako tak učiniť, je zámerne označovať revizionistických učencov ako "popieračov". Ale pravda nemôže byť potláčaná naveky. Existuje veľmi reálna a rastúca kontroverzia týkajúca sa toho, čo sa skutočne prihodilo európskym Židom počas 2. svetovej vojny. Nech je táto otázka zodpovedaná rovnako ako všetky veľké historické kontroverzie: prostredníctvom slobodného výskumu a otvorenej diskusie v našich magazínoch, novinách a školských triedach.

Poznámky


1. Globe and Mail (Toronto), Jan. 22, 1992.
2. Trial of the Major War Criminals Before the International Military Tribunal (IMT "blue series"), Vol. 22, s. 496.
3. IMT "blue series," Vol. 22, s. 496.
4. Globe and Mail (Toronto), April 25, 1990; Viď taktiež: M. Weber, "Jewish Soap," The Journal of Historical Review, Summer 1991.
3. Canadian Jewish News (Toronto), Jan. 30, 1992.
4. Viď: Barbara Kulaszka, ed., Did Six Million Really Die: Report of the Evidence in the Canadian 'False News' Trial of Ernst Zndel (Toronto: Samisdat, 1992), s. 192, 300, 349.
5. "The Revised Hilberg," Simon Wiesenthal Annual, Vol. 3, 1986, s. 294.
6. B. Kulaszka, ed., Did Six Million Really Die (Toronto: 1992), s. 24-25.
7. A. Mayer, Why Did the Heavens Not Darken?: The 'Final Solution' in History (Pantheon, 1988), s. 365.
8. Nuremberg document 008-USSR.; IMT "blue series," Vol. 39, s. 241, 261.
9. B. Kulaszka, ed., Did Six Million Really Die (Toronto: 1992), s. 441.
10. Y. Bauer, "Fighting the Distortions," Jerusalem Post (Israel), Sept. 22, 1989; Auschwitz Deaths Reduced to a Million," Daily Telegraph (London), July 17, 1990; "Poland Reduces Auschwitz Death Toll Estimate to 1 Million," The Washington Times, July 17, 1990.
11. J.-C. Pressac, Les Cr¦metoires d'Auschwitz: La machinerie du meurtre de masse (Paris: CNRS, 1993). Viď takisto: R. Faurisson, "Jean-Claude Pressac's New Auschwitz Book," The Journal of Historical Review, Jan.-Feb. 1994, s. 24.
12. IMT "blue series," Vol. 22, p. 485; Nuremberg document 3868-PS (USA-819), in IMT "blue series," Vol. 33, s. 275-279.
13. Rupert Butler, Legions of Death (England: 1983), s. 235-237; C. Hitchens, "Whose History is it?," Vanity Fair (New York), Dec. 1993, s. 117.
14. Viď: R. Faurisson, "How the British Obtained the Confession of Rudolf Hoess," The Journal of Historical Review, Winter 1986-87, s. 389-403.
15. Deluxe vydanie The Leuchter Report je k dostaniu u IHR za $20.00, plus $2.00 poštovné.
16. Kompletný text tejto správy bol v anglickom jazyku publikovaný v The Journal of Historical Review, Summer 1991.
17. G. Rudolf, Gutachten ueber die Bildung und Nachweisbarkeit von Cyanidverbindungen in den 'Gaskammern' von Auschwitz (London: 1993). Viď: The Journal of Historical Review, Nov.-Dec. 1993, s. 25-26.
18. "The 'Lueftl Report'," The Journal of Historical Review, Winter 1992-93.

 


HOME