Holokaust: Vypočujme obe strany


Mark Weber je editorom The Journal of the Historical Review. Študoval históriu na University of Illinois v Chicagu, University of Münich, Portland State University a Indiana University (M.A. 1977). V marci 1988 svedčil 5 dní ako uznávaný expert na problematiku “konečného riešenia” a holokaustu v prípade v Toronte. Mark Weber je autorom mnohých publikovaných článkov, prehľadov a štúdií o rôznych aspektoch modernej európskej histórie. Pán Weber bol hosťom mnohých radio talk-shows a taktiež hosťom v TV programe Montela Williamsa.

Pokiaľ si prajete získať viac informácií, kontaktujte sa na adrese:

Institute for Historical Review, P. O. Box 2739, Newport Beach, CA 92659, U. S. A.


Skoro každý vie o tvrdení, že Nemci počas vojny zavraždili viac než 6 miliónov Židov v Európe. Americká televízia, filmy, noviny a časopisy sa znovu a znovu vracajú s touto témou a vo Washingtone DC bolo vybudované ohromné múzeum holokaustu.

Námietky znalcov voči oficiálnej verzii holokaustu
Počas posledného desaťročia stále viac a viac “revizionistických” historikov, medzi nimi rešpektovaní znalci ako Dr. Arthur Butz z Northwestern University, profesor Robert Faurisson z lyonskej Univerzity a bestsellerový historik David Irving, protestovali proti oficiálnej, široko známej verzii o vyvražďovaní.
Nepopierajú fakt, že veľké množstvo Židov bolo deportovaných do koncentračných táborov a giet, alebo že mnoho Židov bolo zavraždených alebo zomrelo počas 2. svetovej vojny. Revizionistickí znalci preložili dôkazovú evidenciu, aby dokázali, že žiaden nemecký program na vyhladenie európskych Židov neexistoval, že početné tvrdenia o masových vraždách v “plynových komorách” sú falošné, a že 6 miliónov Židov, ktorí zahynuli počas vojny, je nezodpovedným zveličením.


Mnoho tvrdení vyvrátených
Revizionisti poukazujú na fakt, že verzia o holokauste sa počas rokov dosť zmenila. Mnohé tvrdenia, ktoré boli niekedy všeobecne akceptované, boli v predošlých rokoch vyvrátené.
Jeden čas to bolo tvrdenie, že Nemci používali v koncentračných táboroch v Nemecku plynové komory. Táto časť vyhladzovacej verzie bola vyvrátená ako nelogická a neudržateľná, preto bolo toto tvrdenie stiahnuté pred viac ako dvadsiatimi rokmi.
Žiaden vážený historik nepodporuje jeden čas predpokladaný fakt o plynových komorách na území bývalej nemeckej Ríše. Dokonca aj známy “lovec nacistov” Simon Wiesenthal uviedol, že “na území Nemecka neboli žiadne vyhladzovacie tábory”. (1)
Prominentí historici holokaustu teraz tvrdia, že masy Židov boli splynované len v šiestich táboroch na území dnešného Poľska – v Osvienčime, Majdanku, Treblinke, Sobibore, Chelmne a Belzeku, napriek tomu, že “evidencia” o týchto “plynovaniach” nie je kvalitatívne odlišná od evidencie údajných plynových komôr v Nemecku.
Na veľkom vojnovom tribunáli v Norimbergu v rokoch 1945-1946 a v neskorších desaťročiach od skončenia druhej svetovej vojny boli tábory Osvienčim (predovšetkým Osvienčim-Birkenau) a Majdanek (Lublin) všeobecne označované ako najdôležitejšie “tábory smrti”. Spojencí napríklad v Norimbegu uviedli, že Nemci v Osvienčime zavraždili 4 milióny ľudí a ďalších 1.5 milióna v Majdanku. Žiaden uznávaný historik dnes neakceptuje tieto fantastické čísla.
Okrem toho, viac a viac pozoruhodnej evidencie v minulých rokoch ukázalo, že sa jednoducho nemôžeme zmieriť s tvrdením o masovom vyhladzovaní v týchto táboroch.
Napríklad detailné vzdušné prieskumné snímky z tábora Osvienčim-Birkenau, snímané v niekoľkých náhodných dňoch v roku 1944 (počs periódy údajne najväčšieho vyhladzovania), boli uverejnené CIA v roku 1979. Nie sú na nich žiadne stopy po kopách mŕtvol, žiadne dymiace komíny, žiadne masy Židov, čakajúcich na smrť – to všetko malo byť viditeľné, ak bol Osvienčim naozaj vyhladzovacím centrom. Takisto vieme, že povojnové “priznanie” veliteľa Osvienčimu Rudolfa Hössa, ktoré je kritickou časťou vyhladzovacej verzie holokaustu, nie je nič iné, ako vyhlásenie, ktoré bolo vynútené mučením. (2)

Ďalšie absurdné tvrdenia o holokauste
Jeden čas sa taktiež vážne tvrdilo, že Nemci vraždili Židov elektrinou a parou, a že vyrábali mydlo z mŕtvol Židov. V Norimbergu napríklad žalobcovia USA uviedli, že Nemci vraždili Židov v Treblinke, nie v plynových komorách, ako sa tvrdí teraz, ale pomocou pary v “parných komorách”. (3)
Takéto bizarné príbehy boli v predošlých rokoch taktiež vyvrátené a zanechané.

Mnoho väzňov potvrdzuje choroby
Verzia “vyhladzovacieho holokaustu” je zdanlivo prijateľná. Každý videl strašné zábery mŕtvych a umierajúcich väzňov, nasnímané v Bergen-Belsene, Nordhausene a ďalších koncentračných táboroch, keď tieto tábory oslobodili spojenecké jednotky v poslednýc týžďňoch vojny v Európe. Títo nešťastní ľudia boli obeťami, ale nie vyhladzovacieho programu, ale chorôb a podvýživy, ktoré priniesol úplný kolaps Nemecka v posledných mesiacoch vojny, pretože ak by to bol akýsi vyhladzovací program, Židia, ktorých našli Spojenci na konci vojny, by boli dávno predtým zavraždení. Mnoho Židov z východných táborov a giet bolo v posledných mesiacoch vojny evakuovaných pred postupujúcou Červenou Armádou do zostávajúcich táborov v západnom Nemecku. Tieto tábory sa rýchlo preplnili, čo viedlo k rozšíreniu epidemických chorôb. Okrem toho, zrútenie nemeckého transportného systému vylúčilo možnosť dodávky adekvátneho množstva jedla a liekov do táborov.

Ukoristené nemecké dokumenty
Koncom 2. svetovej vojny Spojenci skonfiškovali veľké množstvo nemeckých dokumentov, zaoberajúcich sa nemeckou vojnovou politikou voči Židom, ktorá je niekedy úradne označovaná ako “konečné riešenie”. Ale nenašiel sa ani jeden nemecký dokument, ktorý by odkazoval na vyhladzovací program. Naopak, dokumenty jasne ukazujú, že nemeckým “konečným riešením” bola emigrácia a deportácia, nie vyhladenie.
Zvážte, napríklad, tajné memorandum nemeckého ministerstva zahraničných vecí z 21. augusta 1942:

“Súčasná vojna dáva Nemecku príležitosť a takisto povinnosť riešiť židovský problém v Európe” uvádza memorandum. Politika “napomáhania k evakuácii Židov (z Európy) v skrytej spolupráci so zastupiteľstvom Reichsführera SS (Himmlera) je stále účinná.” (4)

Memorandum uvádza, že “mnoho Židov, deportovaných touto cestou na Východ, nepostačuje na pokrytie potreby pracovných síl”. Dokument cituje ministra zahraničných vecí Nemecka von Ribbentropa, ako vraví, že “na konci tejto vojny budú musieť všetci Židia opustiť Európu. To bolo nemenné rozhodnutie Führera (Hitlera) a takisto jediná cesta ako zvládnuť tento problém, mohlo by byť aplikované ako jediné globálne a podrobné riešenie, no ako jednotlivé opatrenia by mnoho nepomohli.”
Memorandum končí vyhlásením, že “deportácie (Židov na Východ) sú ďalším krokom na ceste totálneho riešenia... Deportácie do (poľského) Generálneho Governmentu je dočasné. Židia budú premiestňovaní ďalej na okupované (sovietske) východné oblasti tak rýchlo, ako to technické podmienky dovolia.” Tento jednoznačný dokument, ako aj ďalšie, sú zvyčajne potláčané, alebo ignorované tými, ktorí schvaľujú verziu o vyhladzovaní.

Nespoľahlivé svedectvo
Historici holokaustu sa veľmi spoliehajú na takzvané “svedectvá prežijúcich”, aby podporili svoju verziu o vyhladzovaní. Ale takáto “evidencia” je notoricky nespoľahlivá. Ako uviedol jeden židovský historik, “mnohé z memoárov a správ (tých, ktorí prežili) sú plné hlúpych táranín, grafomanského zveličovanie, dramatických efektovf, diletantského filozofovania, “rado-by” lyricizmu, nepotvrdených chýrov, predsudkov, partizánskych útokov a ospravedlnení”. (5)

Hitler a “konečné riešenie”
Neexistuje žiadna zdokumentovaná evidencia, že Adolf Hitler dal rozkaz na vyhladzovanie Židov, alebo že by vedel o nejakom takomto programe. Naopak, záznamy ukazujú, že Vodca chcel, aby Židia opustili Európu – ak by to bolo možné, emigráciou, alebo v prípade potreby deportovaním.
Dokument, nájdený po vojne v záznamoch ríšskeho ministerstva spravodlivosti sa zaoberá Židmi. Na jar 1942 štátny sekretár Schlegelberger zaznamenal v memorande, že ho Dr. Hans Lammers, Hitlerov vedúci kancelárie, informoval: “Führer opakovane vyhlásil (Lammersovi), že žiada odložiť riešenie židovského problému do doby po vojne.” (6)
A 24. júla 1942 Hitler zdôraznil svoje rozhodnutie odsunúť po vojne všetkých Židov z Európy.

“Židia sa zaujímajú o Európu z ekonomických dôvodov, ale Európa ich musí odmietnuť, ak iba kvôli vlastnému záujmu, pretože Židia sa rasovo odlišujú. Po vojne sa budem tvrdo pridržiavať stanoviska, že Židia budú musieť odísť a emigrovať na Madagaskar, alebo do niektorého židovského národného štátu.” (7)

Himmlerove SS a tábory
Židia boli počas vojny dôležitou časťou nemeckých pracovných síl, a bolo v záujme Nemecka, aby zostali nažive.
Vedúci predstaviteľ úradu pre tábory SS zaslal nariadenie, datované 28. decembra 1942, do každého koncentračného tábora, vrátane Osvienčimu. Ostro kritizoval vysokú úmrtnosť väznených, zapríčinenú chorobami, a nariadil, že “táboroví lekári musia použiť všetky prostriedky v ich možnostiach, aby dokázateľne znížili počet mŕtvych v rozličných táboroch.” Okrem toho nariadil: “Táboroví lekári musia dohliadnuť na výživu väzňov častejšie než v minulosti, a v spolupráci s úradmi, podriadiť sa zlepšovacím návrhom táborových veliteľov... Táboroví lekári dohliadnu na to, aby sa pracovné podmienky v rôznych pracovných táboroch čo najviac zlepšili.”
Nakoniec nariadenie zdôraznilo, že “Reichsführer SS (Himmler) nariadil, že úmrtnosť musí byť absolútne zredukovaná.” (8)
Vedúci úradu SS, ktorý vykonal inšpekciu v koncentračných táboroch – Richard Glücks – zaslal obežník každému veliteľovi koncentračného tábora, datovaný 20. januára 1943. V ňom nariaďuje: “Ako som už naznačil, každý prostriedok sa musí použiť na zníženie úmrtnosti v jednotlivých táboroch.” (9)

6 miliónov?
Neexistuje žiadna skutočná evidencia pre ustavične opakované tvrdenie, že Nemci zavraždili šesť miliónov Židov. Je však jasné, že milióny Židov “prežili” nemeckú nadvládu počas druhej svetovej vojny, medzi nimi tí, ktorí boli internovaní v Osvienčime a ďalších, tzv. “vyhladzovacích” táboroch. Sám tento fakt by mal vzbudiť vážne pochybnosti o vyhladzovacej verzii.
Najrozšírenejšie noviny v neutrálnom Švajčiarsku – denník Baseler Nachtrichten, v júni 1946 opatrne uviedol, že nie viac ako 1.5 milióna európskych Židov mohlo zomrieť za nemeckej vlády počas vojny. (10)

Jednostranná “holokaustománia”
Aj po štyridsiatich rokoch prúd holokaustových filmov a kníh nepodlieha žiadnemu poklesu. Táto neúprosná mediálna kampaň, ktorú židovský historik Alfred Lilienthal nazýva “holokaustomániou”, ukazuje osudy Židov pčas druhej svetovej vojny ako centrálny moment histórie. Nie je tu žiadny koniec nešikovným filmom, jednoduchým špeciálnym reláciám, pomstychtivým lovom na “nacistických vojnových zločincov”, jednostranných “výchovných kurzov” a pokryteckých vystúpení politikov a slávnych osobností na “spomienkových slávnostiach” holokaustu.
Hlavný rabín Veľkej Británie Immanuel Jakobovits správne opísal holokaustovú kampaň ako “veľký priemysel, so štedrým zárobkom pre spisovateľov, výskumníkov, filmárov, staviteľov pomníkov, architektov múzeí a taktiež politikov.” Dodal, že niektorí rabíni a teológovia sú partnermi “v tomto veľkom biznise”. (11)
Nežidovské obete si rovnakú pozornosť nezaslúžia. Na svete nie sú žiadne americké pamätníky, “študijné centrá”, alebo každoročné slávnosti pre Stalinove obete, ktorých počet obrovsky prevýšil počet Hitlerových obetí.

Kto má úžitok?
Opakované mediálne údery holokaustu sú pravidelne používané na ospravedlnenie obrovskej americkej podpory Izraelu a na ospravedlnenie neospravedlniteľnej izraelskej politiky, aj keď sa nezlučuje so záujmami USA.
Sofistikované a dobre financované mediálne kampane sú veľmi dôležité pre záujmy Izraela, ktorý závisí od pravidelných podpôr amerických daňových poplatníkov. Ako povedal profesor W. D. Rubinstein z Austrálie: “Ak by sa ukázalo, že holokaust môže byť “sionistickým mýtom”, najsilnejšia zo zbraní izraelskej propagandy kolabuje.” (12)
Židovská učiteľka histórie Paula Hyman z Kolumbijskej univerzity spozorovala: “S ohľadom na Izrael, holokaust môže byť použitý na znemožnenie politickej kritiky a potlačenie debaty, posilňuje cítenie Židov ako večne trpiacich ľudí, ktorí sa môžu pri svojej obrane spoliehať len na samých seba. Pripomínanie utrpenia, ktoré trpeli Židia pod nacistickou nadvládou má často miesto v iracionálnych argumentoch a očakáva sa, že presvedčí pochybovačov o legitímnosti súčasnej izraelskej vládnej politiky.” (13)
Jeden hlavný dôvod na to, že oficiálna verzia holokaustu dokázala byť taká pevná, je to, že vlády najväčších mocností taktiež majú privilegované záujmy v jeho udržaní.
Viťazné mocnosti 2. svetovej vojny – USA, bývalý ZSSR, Francúzsko a Veľká Británia – majú záujem na tom, aby zobrazovali Hitlerov porazený režim čo najnegatívnejšie. Čím horší a skazenejší sa Hitlerov režim vidí, tým šľachetnejší a spravodlivejší sa zdá spojenecký záujem.
Pre mnoho Židov sa holokaust stal prosperujúcim obchodom a druhom nového náboženstva, ako poznamenal židovský autor a publicista Jacobo Timerman vo svojej knihe The Longest War. Uviedol, že mnoho Židov, použijúc slovo Shoah, ktoré je hebrejským označením holokaustu, žartujú: “Okrem Shoah obchodu neexistuje žiaden iný obchod.” (14)
Mediálne kampane ukazujú Židov ako úplne nevinné obete a osoby nežidovské ako morálne retardované a nespoľahlivé bytosti, ktoré sa pri správnych podmienkach ľahko môžu zmeniť na vraždiacich nacistov. Toto im slúžiace, ale skreslené zobrazovanie má posilniť solidaritu židovských skupín a zvýšiť pozornosť. Kľúčová lekcia verzie holokaustu pre židov je tá, že nežidom sa nedá nikdy veriť. Ak sa tak kultúrni a vzdelaní ľudia, akými Nemci sú, mohli obrátiť proti Židom, potom sa isto nedá veriť žiadnemu nežidovskému národu Odkaz holokaustu je takto jedným z pohŕdaní ľudskosťou.

Holokaustová nenávisť
Holokaust je niekedy používaný na podporovanie nenávisti a nevraživosti, predovšetkým proti Nemcom ako národu, Východoeurópanom a vedeniu rímskokatolíckej cirkvi.
Dobre známy židovský autor Elie Wiesel bol bývalým väzňom koncentračného tábora Osvienčim, predsedal oficiálnemu US Memorial Council. V roku 1986 obdržal Nobelovu cenu za mier.
Tento sionista napísal vo svojej knihe Legends of our Time: “Každý Žid, niekde vo svojom vnútri, mal zvlášť postavenú oblasť nenávisti – zdravej, silnej nenávisti – voči všetkému, čo predstavuje Nemecko a voči tomu, čo v Nemcoch pretrváva.” (15)

Vypočujme obe strany
Ako obrancovia ortodoxnej verzie holokaustu priznávajú, skepticizmus, týkajúci sa tejto oficiálnej verzie holokaustu sa v minulých rokoch začal dramaticky zvyšovať.
Odpoveďou na tento trend bolo ustanovenie za zločin, ak by sa niekto pokúšal prehodnotiť holokaust (napríklad vo Francúzsku, Izraeli a Nemecku). Revizionisti vo Francúzsku a v Nemecku boli postihovaní vysokými pokutami, učitelia v USA a v ďalších krajinách boli prepúšťaní zo zamestnania pre pokusy o spochybnenie oficiálnej verzie holokaustu. Kriminálni vrahovia brutálne útočili na prominentných revizionistov, jeden z nich bol pre svoje názory zavraždený.
Napriek nenávistému obmedzovaniu práva na slobodu prejavu, zúrivým útokom médií proti tým, ktorí “popierajú holokaust”, zdanlivo neustávajúce kampani médií, podporujúcich oficiálnu verziu holokaustu, a taktiež fyzickým útokom, vykonal sa dokázateľný pokrok. Viac a viac mysliacich ľudí v USA a na celom svete si želá vysvetlenie pochybností aspoň o niektorých z mnohých senzačných tvrdení o holokauste.


Poznámky:
  1. Books and Bookmen, Londýn, apríl 1975, strana 5; Stars and Stripes, 24. január 1994, strana 14
  2. Rupert Butler, Legions of Death (England 1983), str. 235-237; Robert Faurisson, The Journal of Historical Review, Winter 1986-1987, str. 389-403
  3. Nuremberg document PS-3311 (USA-293), IMT blue series vol. 32, str. 153-158, IMT vol. 3, str. 566-568, NMT green series, vol. 5, str. 1133-1134
  4. Nuremberg document NG-2586-J, NMT green series, vol. 13, str. 243-249
  5. Samuel Gringauz v Jewish Social Studies (New York), január 1950, vol. 12, str. 349
  6. Nuremberg document PS-4025; Davind Irving: Goering: A Biography (New York 1989), str. 349
  7. H. Picker: Hitlers Tischgespräche im Führerhauptquartier (Stuttgart 1976), str. 456
  8. Nuremberg document PS-2171, Annex2, NC a A red series, vol. 4, str. 833-834
  9. Nuremberg document NO-1523, NMT green series vol. 5, str. 372-373
  10. Baseler Nachrichten, 13. júna 1946, str. 2
  11. H. Shapiro, “Jakobovits”, Jerusalem Post (Israel), 26. novembra 1987, str. 1
  12. Quadrant (Australia), september 1979, str. 27
  13. New York Times Magazine, 14. septembra 1980, str. 79
  14. The Longest War (New York, Vintage 1982), str. 15
  15. Legends of Our Time (New York, Schocken Books 1982), kapitola 12, str. 142

 


HOME